Otec Karol jubiluje

Novoť - Otec Karol Lihosit sa dnes dožíva významného a nevšedného životného jubilea deväťdesiat rokov a je najstarším kňazom spišskej diecézy.
V rokui 2005 poskytol rozhovor redakcii Hlasu Novote (publikovaný bol v HN 2/2005), a keďže obsahuje veľmi hodnotné myšlienky, prinášame ho znova v plnom znení.


Karol Lihosit

Na Veľkú noc, pred 47 rokmi, prišiel po prvýkrát do Novote otec Karol Lihosit. Mnohí ho poznáme od svojho detstva, často sa s ním stretávame, ale málokto pozná jeho životnú púť. Karol Lihosit – kňaz a správca našej farnosti v rokoch 1958 – 1973.
Narodil sa 27. 10. 1921 v Jablonke (Poľsko) v roľníckej rodine a mal štyroch bratov. Základnú školu navštevoval v rodnej obci, stredoškolské štúdiá začal v Nowom Targu a maturoval v roku 1941 v Levoči. V rokoch 1941 – 1946 študoval na Vysokej bohosloveckej škole v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí a 9. júna 1946 bol vysvätený za kňaza. Prvé miesto jeho pôsobenia bolo v Liptovskej sv. Alžbete a potom bol kaplánom v Slovenskej Vsi. Odtiaľ ho v decembri 1951 povolali na výkon základnej vojenskej prezenčnej služby, ktorá trvala do mája 1954. Po návrate do civilu pôsobil ako kaplán v Poprade, Spišskej Novej Vsi a od roku 1957 v Námestove. Do Novote prišiel 3. 4. 1958 a pôsobil ako správca farnosti až do polovice novembra 1973. Vtedy bol preložený do Ľubice a tam účinkoval nepretržite takmer 21 rokov.
Od 18. 7. 1994 spravoval farnosť v Podbieli a 1. 7. 1997 prišiel na odpočinok do Novote. Naďalej pôsobí ako kňaz a pomáha miestnemu farárovi v kňazskej službe. To sú strohé životopisné údaje, ale my sme využili tú možnosť, že otec Karol žije medzi nami, a prinášame vám rozhovor o jeho pohľade na svoj život a o jeho kňazskom účinkovaní.

Pomaly sa blíži Vaše ďalšie životné jubileum a okrúhle výročie kňazskej vysviacky. Aké pocity sa Vás zmocňujú pri pohľade na svoj život?
Začnem poďakovaním Pánu Bohu za milosť, že ma povolal do kňazskej služby. V tomto povolaní som skutočne našiel zmysel svojho života a ten zmysel spočíva v tom, že chcem pracovať na česť a slávu Pána Boha a pre dobro ľudí. Za svoj pohľad na život vďačím predovšetkým nášmu špirituálovi v seminári ThDr. Jozefovi Ligošovi, rodákovi z Chlebníc, ktorý nás formoval v našom kňazskom povolaní.

Vaša rodná obec je v Poľsku a mnohí ľudia si automaticky myslia, že máte poľskú národnosť. Aká bola Vaša cesta na Slovensko?
Často sa ma pýtajú, k akej národnosti sa hlásim. Pre mňa kňaza, je národnosť druhoradá. Prvoradé je, že som kňazom Katolíckej cirkvi. Aj keď som sa narodil na území Poľska, moji rodičia boli Slováci a ja som tiež Slovák. Na Slovensko ma zaviali vojnové udalosti, lebo poľská časť Oravy bola za Slovenského štátu znova pričlenená k územiu Slovenska a navyše kvôli vojne som musel prerušiť stredoškolské štúdiá a dokončil som ich v Levoči. Väčšiu časť vysokoškolských štúdií som absolvoval počas vojny. Často sme prežívali napätie a veľké obavy, lebo na dlhší čas obsadili seminár Nemci a na jednom poschodí si zriadili nemocnicu. Na jar 1945 nás pustili domov, lebo sa nevedelo ako sa budú vyvíjať vojnové udalosti. Keď končila vojna, vybral som sa v máji peši z Jablonky na Spiš, lebo som nemal žiadne správy, či seminár už funguje. Trvalo mi to 5 dní, prenocoval som vždy u nejakých známych a prišiel som práve na začiatok skúšobného obdobia. Až neskôr som sa dozvedel, že mnohými miestami, ktorými som ja putoval, prešiel front a boli tam aj zamínované polia. Musel som byť pod mocnou Božou ochranou, keď sa mi nič nestalo.

Po skončení vojny bola Jablonka opäť pričlenená k Poľsku. Uvažovali ste o návrate?
Po skončení štúdia ma volali nazad do Poľska, ale cítil som sa povolaný pôsobiť v Spišskej diecéze, pre ktorú som bol vysvätený. Zdalo sa mi, že tu som potrebnejší, lebo začínalo náboženské prenasledovanie. Po vysviacke som päť rokov kaplánoval – jeden rok v Liptovskej sv. Alžbete a štyri roky v Slovenskej Vsi. Roku 1950 začalo tvrdé prenasledovanie Cirkvi a mnohí kňazi a rehoľníci boli uväznení. Začali tiež povolávať kňazov na výkon vojenskej služby, hoci sme boli predtým oslobodení. Musel som narukovať ku „pétepákom“ (pomocné technické prápory), známe sú aj pod názvom „čierni baróni“, a boli sme určení na výkon manuálnych prác v armáde. V týchto práporoch sa sústreďovali ľudia, ktorí boli považovaní za politicky nespoľahlivých – kňazi, rehoľníci, bohoslovci, predstavitelia inteligencie, synovia živnostníkov a veľkých gazdov. Prešli sme celú bývalú československú republiku a po dvoch rokoch nám pridali ešte pol roka. Odôvodnili to tak, že sme ešte stále politicky nespoľahliví a musia na nás pôsobiť, aby sme zmenili zmýšľanie. Po smrti Stalina a Gottwalda nastalo isté politické uvoľnenie, tak nás prepustili a mali sme sa hlásiť u cirkevných tajomníkov, ktorí rozhodovali o našom pôsobení. Ja som pôsobil ako kaplán v Poprade a od roku 1955 v Spišskej Novej Vsi.

Svoje mladé kňazské roky ste prežili v období, keď Cirkev bola prenasledovaná. Stretli ste sa aj potom s nejakou formou prenasledovania?
Nie je ľahké spomínať tie časy práve preto, že to bolo obdobie náboženského prenasledovania, ktoré pocítili kňazi i veriaci. Keď som bol kaplánom V Spišskej Novej Vsi, mal som nepríjemnú skúsenosť s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti, ktorí ma prehovárali k spolupráci. Nikdy som nebol veľmi výbojný, ale vtedy mi Boh dal takú silu, že som to rázne odmietol a stal som sa na Spiši nežiaducim. Zakrátko ma preložili za kaplána do Námestova, ale sotva som sa rozhliadol, povolali ma za správcu farnosti do Novote. Pán farár Šmiheľ sa dostal do nemilosti štátnej moci a ja som ho mal vystriedať. Vedel som, ako si Novoťania vážili pána farára, preto som sa veľmi obával, ako to ja zvládnem. Hneď na začiatku som zistil, že som zdedil vzorne spravovanú farnosť, a tak som mal uľahčenú prácu. Usiloval som sa pokračovať v jeho krokoch a postupne som zavádzal aj to svoje. Rád spomínam na toto obdobie aj preto, že tu, na Orave, sme mali my kňazi, veľmi pekné bratské spoločenstvo. Nemali sme veľa voľného času, lebo vyučovanie náboženstva bolo časovo naozaj veľmi náročné a neboli takmer žiadne technické pomôcky, ktoré by nám uľahčovali prácu, ale pri spoločných stretnutiach sme načerpali silu. V Novoti som prežil najlepšie roky svojho života, prišiel som tu 37 ročný a pôsobil som medzi vami 15 rokov. Ako som pôsobil, to prenechávam na Pána Boha, aby to zhodnotil. Samozrejme, aj vy veriaci máte právo hodnotiť. Ja sám si priznávam, že moje pôsobenie malo aj nedostatky.

Pamätáme sa, že odchod z Novote si neželali cirkevní predstavení, ale štátna moc. Dôvody nám však neboli známe. Poznali ste ich aspoň Vy?
Doteraz nepoznám všetky dôvody, pre ktoré ma odvolali, ale niečo som sa dodatočne predsa dozvedel. Viem aj, kto sa o to zaslúžil, ale o tom nechcem hovoriť. Ako zámienka na moje odvolanie poslúžilo, že som v lete, pri návšteve v Poľsku, zobral nejakú náboženskú literatúru, obrázky a ružence, ale to nebol pravý dôvod. Z Novote sa mi odchádzalo veľmi ťažko, lebo to prišlo tiež nečakane. Nejaký čas som ani nevedel, či budem môcť pôsobiť ako kňaz. Zdalo sa, že pôjdem do výroby, ale nakoniec, na príhovor vikára Štefana Garaja som bol preložený do Ľubice len na skúšku, ktorá trvala skoro 21 rokov.

Bola to veľká zmena?
Spiš a Orava, to sú dve oblasti s úplne odlišnou mentalitou ľudí, ale mňa to veľmi neprekvapilo, lebo som už Spiš poznal. Šiel som tam s presvedčením, že aj v tom preložení je Boží zámer. V Ľubici žili ľudia aj iných vierovyznaní, mal som menej veriacich, ale mohol som sa na nich spoľahnúť. S pribúdajúcimi rokmi som si uvedomil, že už nestačím na takú veľkú farnosť a žiadal som pána biskupa Tondru o súhlas odísť do dôchodku. Dohodli sme sa, že ma preloží do menšej farnosti, lebo má málo kňazov, a tak som sa 18. júla 1994 ocitol znova na Orave – v Podbieli. Bol som tam len tri roky, ale veľmi som si ľudí obľúbil a doteraz udržujem niektoré kontakty.

Čo rozhodlo, že ste si za miesto odpočinku vybrali Novoť?
Na to je ľahká odpoveď. V Novoti som vďaka tomu, že ma oslovil Štefan Bulák a pripravil mi tu ideálne podmienky na bývanie. Nebyť jeho pozvania, netrúfol by som si uvažovať o tejto možnosti. Za to mu budem do smrti vďačný. Veľká vďaka patrí aj otcovi Mariánovi Dopaterovi, ktorý má so mnou veľkú trpezlivosť a môžem tak naďalej slúžiť Pánu Bohu aj v našom novotskom chráme. Keď som prišiel do Novote, mal som veľa pozvaní do rodín, ale rozhodol som sa, že užitočnejšie bude, keď budem sedieť doma a modliť sa. Môj voľný čas venujem modlitbe, ale rád sa prechádzam a veľmi dobre sa cítim v Božej prírode. Keď som bol mladší, rád som chodil do hôr na túry, ale veľa som ich nepochodil, lebo kým som bol doma, pomáhal som na gazdovstve a keď som sa stal kňazom, tiež som nebol pánom svojho času.

Otec Karol, život Vám priniesol do cesty aj mnohé prekážky, ktorým sa nevyhne nikto z nás. Čo by ste nám poradili do života?
Buďme radi, že žijeme v tejto dobe a každý vnášajme do života Cirkvi to najlepšie. Nebedákajme nad zlými časmi. Ak chceme, aby bolo lepšie, buďme lepšími predovšetkým my. Viera bola vždy veľkou oporou a pomáhala prekonať ťažkosti života. Nech táto živá viera bude oporou aj vo vašom ďalšom živote. Len ona vás môže zachrániť uprostred dnešného zmäteného sveta. Desatoro Božích prikázaní vždy platilo a nech platí pre vás aj v budúcnosti, ale „desatoro“ nefalšovaných! Tak, ako to Pán Boh žiada. Nezabúdajte v živote na našu Nebeskú Matku Pannu Máriu, ktorá je patrónkou našej farnosti. Ona nech vás sprevádza svojou materinskou láskou na ceste životom.

Mária Kondelová, február 2005


Stanislav Mikolajčík, stanislav@novot.sk
Stiahnute z Novoť - Nezávislý informačný portál