Desiatky povinností, do ktorých treba investovať, vyvolávajú na Slovensku v porovnaní so susednými krajinami nekonkurenčné prostredie. „Slovenský farmár dostane v rámci štátnej pomoci dve eurá, český 45, maďarský 150 a poľský 200, rakúsky 350 eur na jeden hektár pôdy. Naši, navyše, na rozdiel od nich musia označovať zvieratá, hlásiť choroby, zamestnávať administratívnych pracovníkov, ktorí vedú podrobnú agendu, plniť rôzne kritériá voči štátu i voči EÚ," hovorí Milan Mišánik, predseda Zväzu poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností SR. „Aj pre tieto povinnosti sú naše ceny poľnohospodárskych produktov na Slovensku vyššie, ako v okolitých krajinách."

Odborný seminár, ktorý organizoval zväz koncom apríla, mal pomôcť družstevníkom, zootechnikom a agronómom zorientovať sa v spleti paragrafov.

Neporovnateľné podmienky

„Snažíme sa žiadateľom poskytnúť čo najviac informácií o aktuálnych legislatívnych predpisoch. To množstvo každoročných zmien nemajú šancu kompletne zachytiť," povedal Milan Mišánik. Slovenskí poľnohospodári sa v porovnaní s kolegami zo susedných štátov musia pri svojej práci popasovať s obsahmi osemnástich rôznych opatrení. „Naši susedia majú len štyri. A hoci má naše poľnohospodárstvo najviac predpisov, k dispozícii majú žiadatelia najmenej peňazí."

Ubúda zvierat, pribúda agenda

Lektori informovali účastníkov seminára aj o nariadeniach EÚ. Únia nariaďuje chovať poľnohospodárske zvieratá, súčasne však predpisuje desiatky povinností, ktoré musia farmári splniť. Musia byť dodržiavané životné podmienky zvierat, ustajňovacie priestory, kapacitný systém chovu, majú povinnosť centrálnej evidencie, musia vypĺňať rôzne tlačivá vrátane ich desaťročnej archivácie. Pri takýchto povinnostiach sa v poslednom období mnoho chovateľov radšej rozhodlo s chovom hospodárskych zvierať, ale aj s poľnohospodárstvom úplne prestať.

V bývalom režime sa chovalo na Orave cez 15-tisíc dojníc. Už v tom čase ich bolo menej ako za čias Márie Terézie. Dnes je situácia ešte horšia. Poľnohospodárske podniky spolu so súkromníkmi chovajú približne 800 dojníc. „Sme hlboko, hlboko pod priemermi minulosti. A takýto stav je na celom Slovensku. Z pôvodného 1,5 milióna kusov sme klesli na približne 500-tisíc kusov hovädzieho dobytka. Neubúda pritom len zvierat, ale aj zamestnancov."

Vieme, čo jeme?

Slovenský agrosektor sa dostal na križovatku dejín. „Ak sa k tomu nepostavíme ako spoločnosť, ako štát, ako národ, ak nenájdeme zásadné riešenie, vyvstáva otázka, čo ďalej," hovorí Milan Mišánik. Slovensko má množstvo nevyužitých plôch, na ktorých by sa dali dopestovať potraviny, chovať dobytok. „Aj pri 50-percentnom zvýšení súčasnej výroby by to nemalo dosah na ekológiu, na životné prostredie, na ráz krajiny. V poľnohospodárstve by sme vedeli zamestnať minimálne 150-tisíc ľudí. Otázka však je, či tento potenciál dokážeme využiť sami, alebo ho necháme zahraničným investorom."

Odborníci tiež upozorňujú na potraviny dovážané na Slovensko zo zahraničia. Tie nedokážeme kontrolovať. „Nevieme, z čoho sú vyrobené, čo sa v nich nachádza, v akom prostredí sa vyrábajú. Hoci my ako spotrebitelia pozeráme prevažne na cenu, mali by sme si uvedomiť, čo vlastne jeme. Či je jogurt ešte jogurtom, či plnotučné mlieko obsahuje to, čo by obsahovať malo. Slovenské potraviny sú zatiaľ ešte stále bezpečné, o zahraničných to nevieme povedať, keďže nie sme pri ich výrobe," dodal Mišánik.