Na rande s futbalistom ešte nešla

NOVOŤ - V súčasnosti futbal už nie je čisto chlapskou záležitosťou. Kopať do lopty postupne začali aj ženy, ktoré majú dnes vytvorené aj samostatné súťaže. Nájdu sa však ženy, ktoré sú v bezprostrednom kontakte aj s mužským futbalom. Sú to predovšetkým rozhodkyne, ktoré pískajú mužské súťaže. Takéto „odvážne“ dievčatá patria určite medzi raritu. A jednu takú máme aj na Orave, v Novoti a v oravských futbalových súťažiach píska už druhý rok. O jej začiatkoch, úspechoch aj neúspechoch sa dočítate v nasledovnom príspevku.


Hovoríme s jedinou futbalovou rozhodkyňou na Orave.

* Môžete našim čitateľom na úvod vysvetliť, prečo sa taká mladá a sympatická žena ako vy, vydala na rozhodcovskú dráhu?
- Priznám sa, že to dodnes sama neviem. Predtým som futbal hrávala aktívne, neskôr aj v prvoligovej Žiline. Žiaľ, nevyhlo sa mi zranenie a pre problémy s kolenom som hráčsku kariéru musela ukončiť. V novinách som si potom prečítala, že hľadajú rozhodcov. Tak som si podala prihlášku a už sa to so mnou viezlo. Trochu mi k tomu dopomohol jeden môj veľmi dobrý kamarát, taktiež rozhodca.

* Za posledné roky ste na Orave jediná zástupkyňa nežného pohlavia, ktorá sa odhodlala robiť futbalistom rozhodkyňu. Stretli ste sa už v kurze rozhodcov s nejakými prekvapivými reakciami zo strany vašich mužských kolegov?
- Vôbec nie. Všetci ma brali úplne normálne. V začiatkoch mi veľmi pomáhal vtedajší predseda komisie rozhodcov Július Kubáni, s ktorým som mala aj svoj prvý zápas.

* Pamätáte si naň?
- Bolo to veľmi zaujímavé. Išlo o stretnutie žiakov v Mútnom, kde som bola na čiare. Mala som veľký strach, pričom som ani poriadne nevedela, kde sa mám postaviť. Pán Kubáni ma však usmerňoval, sem tam žmurkol a stále mi pomáhal. Takže na svoj prvý zápas v kariére mám dobré spomienky, za čo som mu veľmi vďačná.

* Noví rozhodcovia sa spravidla „zaúčajú“ na žiakoch, resp. prípravke. Neskôr sú delegovaní aj na zápasy dorastencov a potom až mužov. Ako reagovali mladí chlapci na to, že im píska dievča?
- Od prípravky cez žiakov som sa postupne dopracovala k dorastencom, ktorí sú zhruba v mojom veku. Tejto kategórie som sa trochu obávala, no bola som veľmi prekvapená. Práve že menší žiaci mi kládli ,,zaujímavé“ otázky typu, čo mám pod dresom a čo robím cez víkendy, dal by som si povedať... Dorastenci zas skúšajú, čo si môžu a nemôžu dovoliť.

* Máte za sebou aj niekoľko zápasov mužov. Aký vyzeral ten prvý?
- Bolo to v lanskej sezóne. Išlo o zápas 2. triedy medzi Oravským Bielym Potokom a Oravskou Polhorou. Na stretnutie mužov ma chceli delegovať už skôr, no ja som sa na to necítila. Stále som to odďaľovala až som si nakoniec povedala, že raz to musí prísť. Bola som v poriadnom strese a asi tri dni pred zápasom som nejedla. Zámerne mi však priradili šikovných kolegov, ktorí mi veľmi pomáhali, boli mi veľkou oporou. Nad moje očakávanie zápas dopadol celkom dobre.

* Používate nejaké ženské finty, ako si urobiť poriadok na trávniku?
- Na niekoho platí pekný úsmev, na iného zas prísny pohľad, v najnutnejšom prípade siahnem do vrecka po karte. Určite, moji mužskí kolegovia majú na trávniku väčší rešpekt. Žena musí viac dokazovať, že sa futbalu rozumie.

* Rozhodcovia sú často terčom rôznych pokrikov a nadávok nielen zo strany hráčov, ale hlavne divákov. Sú oravskí fanúšikovia k žene ohľaduplnejší?
- Je to rôzne. Niekedy sú ústretoví, inokedy zas nie. Záleží to od toho, kde sa hrá. Veľkú úlohu v tom zohráva mentalita danej obce. Na pokriky fanúšikov si treba jednoducho zvyknúť. Pravidlá futbalu sa stále menia a vyvíjajú, pričom málokto ich pozná. No na zápase sa každý tvári, že ich ovláda najlepšie, iba rozhodca nie. Preto ich pokriky a nadávky nie sú namieste. Jednoducho človek sa musí snažiť nevnímať to. Najhoršie je, že keď spravíte niečo dobré nikto sa nad tým nepozastaví a naopak, keď urobíte chybu, nikto na ňu nezabudne. Na margo tohto musím povedať, že najlepšie sa rozhodujú zápasy v Oravskej Lesnej. Tunajší ľudia sú veľmi ohľaduplní. Aj keď sa nájde nejaké individum čo vykrikuje neslušné slová, ostatní mu hneď dohovoria.

* A kde sa píska najhoršie?
- No to radšej prezrádzať nebudem. Ešte tam pôjdem náhodou pískať a bude zle... (smiech).

* Ktorý zápas bol pre vás zatiaľ najťažší?
- Paradoxne to bolo stretnutie dorastencov, v ktorom hrali naši Novoťania proti domácej Vavrečke. Bola som na čiare. Hlavnému rozhodcovi som signalizovala žltú kartu za rečnenie hráča Novoti, ktorý nevedel čo so sebou. Jeden fanúšik to nemohol stráviť a do záverečného hvizdu mi robil doslova peklo.

* Boli aj chvíle, kedy ste uvažovali zavesiť rozhodcovskú píšťalku na klinec?
- Samozrejme, viackrát som rozmýšľala, že to nechám tak. Hlavne po zápasoch, kedy mi povedali, že to bolo hrozné, aj keď si osobne myslím, že to až také zlé nebolo. Keď som zas presvedčená, že som nepodala dobrý výkon, ostatní ma chvália. Pred zápasom i po ňom sú pre mňa najväčšou oporou moji najbližší.

* Určite máte aj nejaké milé zážitky...
- Najviac ma poteší, keď príde niekto za mnou po zápase, podá mi ruku a povie, že to bol veľmi dobrý výkon. Niektorí chlapci ma zas pozývajú na čaj a pod. Záverečným hvizdom sa však pre mňa všetko končí, takže takéto ponuky odmietam.

* Pískate už druhý rok. Ako vidíte svoju rozhodcovskú budúcnosť?
- Tento rok začínam študovať na vysokej škole, takže neviem, ako mi to bude vychádzať časovo. Robiť rozhodkyňu je veľmi zaujímavé, takže rada by som sa tomu venovala aj naďalej.

Prevzaté z týždenníka



Stanislav Mikolajčík, stanislav@novot.sk
Stiahnute z Novoť - Nezávislý informačný portál