Jakub Bartoš si vysvedčenia píše sám

NOVOŤ - Jakub Bartoš. To je text zašifrovaný v bodkách, ktoré sú v skutočnosti biele hrbolčeky. Pre absolútnu väčšinu ľudí je tento zdanlivo nezmyselný zhluk bodiek nezrozumiteľný. V skutočnosti má každá bodka svoj význam a iba zasvätení vedia, čo znamenajú.


Jedným z nich je práve Jakub Bartoš z Novote, ktorý ako dva a pol ročný stratil v priebehu troch dní zrak. Braillovo písmo je pre nevidomých a slabozrakých jedným zo základných komunikačných prostriedkov so svetom.

Okrem straty zraku mal Jakub ďalšie zdravotné problémy a musel viac ako rok stráviť v nemocnici. Po návrate domov mal ísť do školy. Jedinou možnosťou bola Základná škola pre nevidomých a slabozrakých v Levoči. Rodičia sa v spolupráci so Základnou školou v Novoti a samozrejme aj školou v Levoči pustili do experimentu, v ktorého kladný výsledok veril asi málokto. Jakub začal navštevovať školu v Novoti, kde sa zúčastňuje vyučovania tak, ako ostatné zdravé deti.

„Natrafili sme na dobrú a ochotnú triednu učiteľku Máriu Jasenkovú, aj na špeciálnu pedagogičku Želmíru Glonekovú. V ústrety nám vychádza tiež špeciálna škola pre nevidomých a slabozrakých v Levoči. Každý, kto prichádza do styku s Jakubom, je veľmi ochotný a pomáha nám. Bez týchto ľudí by sme to určite nezvládli,“ povedala Jakubova mama Marta Bartošová a dodala: „Veľmi mu pomáha aj jeho sestra Klára. Chodia spolu do jednej triedy. Môžem sa na ňu vždy spoľahnúť.“

Jakub sa doma zorientuje bez problémov, len nesmie mať nič pod nohami. Vonku mu pomáha biela palička. Do dva kilometre vzdialenej školy ho každý deň vozia rodičia. Okrem školskej tašky si Jakub nosí so sebou aj Braillov stroj, na ktorom píše.

„Má výbornú pamäť, zapamätá si všetko a zaujíma ho všetko. Niekto by povedal, že keď nevidí, ticho sedí. Opak je pravdou. Neposedí ani chvíľu,“ opísala Jakuba mama. Pridal sa aj otec Peter Bartoš: „Zbiera kartičky hokejistov a futbalistov. Má ich viac ako sto. Každého hráča pozná, vie, aké má číslo na drese a za aký klub hrá. Počas finále Stanleyovho pohára si natiahol budík a v noci o pol druhej počúval hokej. Teraz pozorne sleduje dianie na majstrovstvách sveta vo futbale. Tiež pozná všetky mužstvá a hráčov.“

Navštívili sme Jakubovu triednu učiteľku Máriu Jasenkovú, ktorá sa mu venuje od prvého ročníka: „Jakub je už tretiak. Zo začiatku to bolo náročné. Základ tvorila spolupráca našej základnej školy so školou pre nevidiacich v Levoči. Nemala som žiadne skúsenosti. Chodili sme aj s rodičmi na zaúčanie, kde som videla ako sa s takými deťmi pracuje. Vypracúvam mu individuálny študijný plán. Od začiatku sa snažím a podľa výsledkov sa zdá, že sa nám podarilo, aby pracoval ako bežný žiak.“

Mária Jasenková sa musela naučiť písať a čítať braillovým písmom, pretože všetky Jakubove výstupné práce sú písané týmto písmom. Učebné osnovy pre neho platia tak, ako pre ostatných. Nič nemá zľahčené. Jeho vzdelávanie nemôže byť na úkor vzdelávania ostatných detí. O to je to náročnejšie. Učiteľka to musí zladiť. Každý musí dostať to, čo mu patrí. Jedinou výnimkou sú špeciálne učebnice, knihy a pomôcky zo školy z Levoče.

„Jakub je vnímavý, má veľmi dobrú predstavivosť a logické myslenie. Na matematike vie niektoré ľahšie príklady vypočítať v hlave. Dokáže sa bicyklovať, hrať futbal aj vybíjanú. Je veľmi šikovný,“ ohodnotila Jakuba M. Jasenková.

Jakubove vedomosti chodí raz za pol rok preskúšať pedagóg z Levoče. Je spokojný. Z jednej vyučovacej hodiny urobili videozáznam pre holandský projekt, ktorý pomáha takémuto vzdelávaniu. Chceli vidieť, ako to funguje u nás. Videozáznam slúži aj pre vzdelávanie ďalších učiteľov. O šikovnosti Jakuba svedčí aj prvé miesto na školskej a okresnej Pythagoriáde. V medzinárodnej súťaži Matematický klokan získal 94 percent, za čo dostal päť klokanov. Zaradil sa tak medzi deväť percent najúspešnejších riešiteľov. Určite by získal viac bodov, no jedna úloha bola neznázorniteľná takou formou, aby ju Jakub mohol „prečítať“ hmatom. Hmat znamená pre neho to, čo pre zdravého človeka zrak.

„Za jeho šikovnosť by sme ho v škole chceli odmeniť, no nedarí sa nám zohnať knihu napísanú braillovým písmom,“ posťažovala sa M. Jasenková. Mnohí žiaci by sa určite potešili vymoženosti, ktorú má Jakub. Vyvedčenia si totiž píše sám. Pán riaditeľ mu ho len podpíše. Samé jednotky však na ňom nemá preto, lebo si ich napísal sám, ale pretože si ich za svoje vedomosti zaslúži.

Na otázku, akú hodinu má Jakub najradšej, odpovedal: „Matematiku, najmenej vlastivedu. Rád mám aj šport a zvieratá.“

Zaujímali nás aj názory jeho spolužiakov.
Peter Vlčák: „Jakub je môj dobrý kamarát. Zbierame spolu kartičky futbalistov, rozdávame zošity. Trochu spolu športujeme na telesnej výchove.“

Helena Boleková: „Pomáham mu na telesnej hrať vybíjanú, hádzať loptu do koša. Niekedy ho zoberiem vonku na prestávku. Píšeme spolu, diktujem mu príklady.

Lenka Serdelová: „Na telesnej výchove s ním behávam. Keď píšeme päťminútovku, diktujem mu. Aj zošity spolu rozdávame.“

Na záver som im položil otázku: „Ste radi, že máte Jakuba v triede?“ Odpoveďou bolo zborové Áno. „Chceli by ste, aby Jakub z vašej triedy odišiel?“ Ozvalo sa jednoznačné Niééé.

Martin Pavelek




Stanislav Mikolajčík, stanislav@novot.sk
Stiahnute z Novoť - Nezávislý informačný portál