Prvé kroky v Moldavsku

ORTEI - Od októbra minulého roka pôsobí v moldavskom meste Ortei naša rodáčka, sestra JULIANA KONDELOVÁ z Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého, ktorá sa s čitateľmi Katolíckych novín podelila o svoje prvé misijné skúsenosti.


„Mestečko Ortei má asi 40-tisíc obyvateľov a je vzdialené približne 50 kilometrov od hlavného mesta Kišiňov. Náš dom sa stal malým kláštorom a tiež malou cirkvou i kostolom. Ortei je typické postkomunistické mesto. Továrne sú zatvorené, preto je veľa ľudí bez zamestnania. Život sa odohráva na trhu, kde sa predáva a kupuje všetko možné a ktorý je pre nás miestom stretnutia s ľuďmi.“

Pole neorané
„Cítiť tu veľkú prázdnotu a nezáujem, najmä v otázkach morálky, viery a svedomia. Úradným jazykom je moldavčina, ale väčšina obyvateľov hovorí po rusky, zvlášť starší ľudia. Ruština sa vyžaduje i od Cirkvi. Katolíci sú tu v menšine – v celom Moldavsku existuje len 14 farností, pôsobí desať ženských reholí a štyri mužské. V našom meste poznáme zatiaľ len dvoch pokrstených. Na svätú omšu v nedeľu prichádza okolo desať ľudí, dvaja chlapci začali prípravu na krst spolu so šiestimi dospelými. Dúfame, že vytrvajú v príprave na prijatie sviatostí, preto prosíme o vaše modlitby, aby Pán žehnal tejto zatvrdnutej, neobrábanej pôde a zmäkčil ich srdcia v túžbe po Božích pravdách. Naším poslaním je predovšetkým svedectvo o Kristovej láske, spolupráca s inými vierovyznaniami a v budúcnosti otvorenie katolíckeho kostola. Kostol bol šesťdesiat rokov zatvorený a prispôsobený na rôzne účely. Pôsobí tu veľa siekt, ľudia sa dajú ľahko manipulovať, k čomu prispieva i bieda.“

Bieda vrytá v tvárach
„Čoraz viac zakúšam realitu tejto krajiny, poznačenej biedou. Starosť ľudí o prežitie je vrytá do ich tvárí. Veľmi málo detí rodičia zabezpečia, mnohé žijú na ulici či v miestnych kanáloch a nechodia do školy. Veľa ľudí sa živí žobraním, jediným príjmom starších ľudí je nízky dôchodok vo výške asi 800 korún na mesiac. Pokúšame sa spolupracovať s detskými domovmi a nemocnicami, ale asi si viete predstaviť, ako tieto inštitúcie fungujú. Cítime, že náš apoštolát by sa mal zameriavať na výchovu a vzdelávanie detí. Ešte nevieme, ako máme náš cieľ realizovať, lebo nemáme na to ani finančné prostriedky, ani miesto a ako cudzinci na to dokonca nemáme ani právo. Avšak verím, že ak je to Božia vôľa, časom sa ukážu konkrétne formy. Momentálne sa usilujeme nadväzovať kontakty so žobrajúcimi deťmi tým, že im kupujeme jedlo alebo oblečenie. Avšak vieme, že to nestačí.
Keďže som zdravotnou sestrou, začala som svoj apoštolát so staršími ľuďmi vo farnosti Stauceni, vzdialenej asi 40 kilometrov od Ortei. Chudobní ľudia, stravujúci sa vo farskej jedálni, majú možnosť zúčastniť sa raz do týždňa na výchovno-rekreačnom programe. Moja poľská spolusestra Davida pripravuje dve skupiny na prijatie krstu, čo je veľmi pomalý proces. Práce na obnove nášho kostola sa začali hneď po Veľkej noci. Cítime, že je veľmi potrebné mať kostol, kde môže prísť každý a hľadať Boha.“
Sr. Juliana Kondelová SSpS

Prevzaté z Katolíckych novín č. 26/2006


Snímka: SSpS



Stanislav Mikolajčík, stanislav@novot.sk
Stiahnute z Novoť - Nezávislý informačný portál