Linky :  | Oranet - Wifi sieť | Agropenzión | MY Oravské noviny | Orava | Oravská knižnica | Oravská galéria | Stránky hornooravských obcí
  
 Hlavna stranka | Registracia | Hladat | Galeria | Download | Neprihlaseny uzivatel  //Streda, 29. juna 2022 

    Misionár ktorého pozná celé Slovensko

Prinášame Vám dva články o v súčasnosti asi najznámejšom novotskom rodákovi misionárovi verbistovi p. Pavlovi Sochuľákovi uverejnené vo vysokoškolských študentských časopisoch "Mladý misionár" a "Nové Dimenzie". "Vďaka" jeho únosu v misiách ďalekej Kolumbie 24. septembra 2001 ho poznajú ľudia nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Pavol Sochulak

Páter P. Sochuľak je misionár verbista, ktorého pozná celé Slovensko vďaka únosu v misiách ďalekej Kolumbie 24. septembra 2001. Svoju pastoračnú činnosť v Kolumbii vykonával vo farnosti Vigía del Fuerte v diatrikte Atrato s ďalšími troma spolubratmi SVD. Pracoval v pralese, kde je mnoho povstaleckých skupín, tzv. geríl a spravoval okruh do vzdialenosti okolo 100 km.

Poprosili sme ho o pár slov o jeho práci a živote na misiách v tejto krajine.


Môžete nám povedať niečo o sebe?

Študoval som u jezuitov v Bratislave. Boli sme prví, čo sme prišli z Vidinej do Bratislavy. V rokoch 1992 až 1994 som študoval filozofiu v Bratislave.
V r. 1994 som odcestoval do Nemecka do St. Augustina. V r. 1999 som mal vysviacku v St.Augustine a na jeseň 30. októbra som odcestoval do Kolumbie na moje prvé misijné určenie.
V Kolumbii som mal rok jazykovú prípravu a po nej ma poslali na misie, v ktorých som pracoval jeden rok. Teraz pro dvoch rokoch a dvoch dňoch som musel veľmi rýchlo opustiť Kolumbiu kvôli bezpečnosti svojej a takisto mojich spolubratov, ktorí ešte stále pracujú v misii Atrato.

Môžete nám popísať situáciu v Kolumbii?

Severozápadná oblasť Kolumbie je veľmi bohatá na nerastné suroviny. Vláda a zbohatlíci krajiny chcú postaviť cez túto oblasť diaľnicu a vybudovať prieplav podobný Panamskému.
Jediný problém je získať pôdu od domorodého obyvateľstva, ktorému je však pôda svätá a je nemysliteľné, aby sa jej vzdalo. Je to totiž často jediný zdroj ich obživy. A tak bohatí najímajú chlapcov a mužov z miest, a okolia ich na profesionálne zabíjanie a posielajú vyvražďovať a vypaľovať dediny na tomto území (s tichým súhlasom vlády). Chcú svoje pachtenie po bohatstve dosiahnuť násilím. Títo vojaci sa nazývajú paramilitári. Štátna polícia s nimi ticho spolupracuje. Proti nim sa začala organizovať skupina partizánov z chlapcov a mužov z týchto ohrozených dedín. V súčasnosti dávajú tvrdé údery paramilitárom. To si však znova odnesie len bezbranné obyvateľstvo. Postupom času začala vojna vynášať partizánom pekné peniaze z obchodu s drogami a z únosov prevažne vládnych osobností (za rok 2000 vyniesli partizánom únosy okolo 200 mil. USD). A tak sa pravdepodobne vojna neskončí, ale bude pokračovať. Prináša až príliš veľa výhod obidvom stranám, než aby ju boli ochotní navždy ukončiť. Ani partizáni nie sú jednotní. Las Farc a ELN sú dve najväčsie povstalecké skupiny, ktoré bojujú aj proti sebe navzájom. Napríklad naše územie mali pod kontrolou paramilitári. Dve spomenuté povstalecké skupiny sa spojili, porazili ich a vyhnali. Po pol roku však začala vojna medzi nimi samými. V janurári sa strhla medzi nimi krutá vojna, po ktorej na našom území ostala už len jedna skupina. Partizáni v súčasnosti zabíjajú každého, kto sa im postaví do cesty, aj keby to boli chodobní, za ktorých kedysi bojovali. Po mnohých skúsenostiach s nimi môžem povedať, že sú to už "mafiánske" skupiny. Mnohí z vodcov týchto skupín vo vojne veľmi dobre zarobili a stali sa z nich už milionári. Ich rodinní členovia študujú v Európe alebo v USA študujú na najlepších univerzitách a osud iných ich už nezaujíma. Oni si to uvedomujú, ale napriek tomu aj tak pokračujú vo svojich nekalých obchodoch, ktoré skrývajú pod rúško krásnych ideálov o zlepšení situácie chudobných.
Nedávno ozbrojené skupiny pravdepodobne paramilitárov zabili dvoch ľudí z našej misie: jedného Kolumbijčana a druhého Španiela. Ten Španiel bol 23-ročný laik, ktorý pracoval s jednou španielskou organizáciou, ktorá má v tejto oblasti takisto rozpracované svoje projekty na pomoc ľuďom vo vojne. Bol akurát tri mesiace v Kolumbii. Sám sa vyhlasoval za ateistu. Do Kolumbie prišiel preto, že ho oslovila práca misionárov. Chcel takisto pomáhať ľuďom ako oni. V osudný deň vrazila úmyselne veľká vojenská loď práve do miesta v lodi, kde sedeli títo dvaja misionári spolu s inými ľuďmi a s humanitnou pomocou pre ľudí v postihnutých oblastiach. Obidvaja sa utopili. Nasledovali ostré protesty cirkvi a medzinárodných organizácií, ktoré ale nič nezmohli.
Takýmto spôsobom chcú cirkev zastrašiť a znemožniť jej pomáhať ľuďom, ktorí sú postihnutí vojnovým konfliktom. Každý okrem cirkvi sa ich bojí. Jedine cirkev sa pred nimi neskláňa a nepripúšťa žiadnu kontrolu z ich strany. A to im začína veľmi vadiť. Zatiaľ sme my, misionári, jediní, ktorí môľu vojsť na územie, kde sa nachádzajú títo vojaci, aby sme aspoň trochu, či už materiálne (liekmi, potravinymi, šatstvom) alebo duchovne, zmiernili biedu ľudí, ktorých nechávajú bez akejkoľvek pomoci zomierať.

Aké veľké územie majú títo partizáni pod kontrolou ?

Kontrolujú jednu pätinu Kolumbie. Územie postupne dobýjajú. Našu misiu dobyli 24. marca 2000. Štát má svoje zastúpenie cez políciu. Mali tam policajnú stanicu, ktorá zabezpečuje poriadok. Túto stanicu povstalci dobyli, policajtov pozabíjali a odvtedy tam štát nemá vplyv. Oni teraz plnia funkciu štátu.




Počuli sme, že v Kolumbii je veľmi rozbehnutý obchod s drogami.

Áno, v Kolumbii je veľmi veľa obchodníkov a pestovateľov drog. Tí , ktorí drogy pestujú, musia platiť veľké dane partizánom, nakoľko sú vlastníkmi pozemkov. Vláda má veľmi dobre rozvinutý boj proti týmto dílerom drog. Protidrogové jednotky zistené pozemky posypujú nejakým jedom. Má to však veľké nevýhody, lebo je postihnuté aj široké okolie týchto hľadaných pozemkov. Totiž na zemi, posypanej týmto jedom, nerastie 15 rokov vôbec nič. A chudobní z okolia poprašovaného pozemku si potom nemajú ako 15 rokov dopestovať základné potraviny k živobytiu. Protestujeme proti tomu, ale tento druh boja proti drogám je príliš rozbehnutý a vláda dáva veľkú finančnú odmenu za udanie miesta pestovanej drogy. A nevinní znova trpia ďalej.

Ako vyzerá práca misionára medzi ľuďmi v tejto oblasti Kolumbie ?

Je úplne iná od tej, ktorá sa vykonáva napríklad v Medeline alebo Bogote. Tam je typická farská práca ako u nás. O povstalcoch a boji sa tam dozvedajú akurát z televízie, žijú pokojným životom. Tu v pralese je úloha misionára celkom iná. V prvom rade je tam misionár na to, aby zabezpečoval verejný poriadok. To znamená, že príde do dediny a najskôr sa opýta, čo sa tam deje. Spýta sa, koho zabili a kde je pochovaný.
Spolupracovali sme s rôznymi medzinárodnými organizáciami, s biskupom atď. Kým sa loď s nákladom dostala k obyvateľom, celá akcia trvala dva týždne. Deň sa cestovalo hore, tri dni sa robili nákupy, štvrtý a piaty sa nakladalo na loď, tri dni dole, deň naspäť, pokiaľ išlo všetko hladko. Takže to bola tiež naša práca.
Jednou z neposledných úloh misionára je aj sprevádzanie komisie. Jedna z mojich posledných akcií bola potom, čo vypálili jednu našu dedinu. Ľudia utiekli do pralesa. Je to územie, kde sa bojuje. Štát tam nemá ľiadne zastúpenie. Šli sme sa teda pozrieť, čo sa stalo. Našli sme vypálenú dedinu. Po pralese sme hľadali ľudí, ktorí sa doňho rozutekali. Ostali bez ničoho - bez jedla, bez šiat, bez strechy nad hlavou. Bolo to tvrdé. Reagovali so strachom na každý šuchot v lese. Bolo treba rýchlo zabezpečiť pomoc. Zorganizovať lieky, potraviny a iné potrebné veci. Musel som zhodnotiť situáciu a podať o nej správu, ktorú som musel poslať na biskupsky úrad, kde sídli organizácia pre ľudské práva. Ďalej bolo treba ohlásiť počet zavraždených a okolnosti " nehôd" a potom protestovať. Je to ťažké. Pod tú správu sa treba podpísať. Tak má človek aj veľa nepriateľov. To bola moja posledná akcia, asi týždeň predtým, ako som odišiel.
Na pastoráciu sme samozrejme nezabúdali. Robili sme katechézu, slúžili sv. omše. Je to však obrovské územie (20 tisíc km2) a nedá sa toho stihnúť veľa. Keď som prišiel na hlavnú misijnú stanicu po dvoch týždňoch, mal som zhruba deň na zotavenie a išlo sa na ďalší objazd dedín.
Pripravovali sme tam veľa kurzov o ľudských právach, zdravotné kurzy, školské kurzy, jednoducho vzdelávanie. To tiež zaberá veľa času. Okrem toho treba organizovať a zháňať jedlo a zdravotný materiál.

Sú tam aj iné náboženské skupiny

Na jednej horskej rieke boli evanjelici, boli veľmi silní. Keď ale začali nepokoje, pastori od týchto ľudí utiekli prví. My sme im začali zabezpečovať potraviny, lebo tam bola blokáda. Paramilitári tam nepustili ani chlp, ani kúsok chleba, soli ani nič iné... My sme túto blokádu prelomili. Dvaja misionári za to zaplatili životom. Dva mesiace dozadu sa tam vrátil evanielický pastor a hovoril o nás, že sme diabli, lebo sa nestaráme o duchovnú výchovu ľudí, ale iba o ich materiálne blaho a zastrašuje ich peklom. Je to smutné.

Ako na to reagujú ľudia?

Keď týchto ľudí postrašíte hrozbou, že pôjdu do pekla, tak sa pridajú na vašu stranu. Problémom je, že sú to väčšinou evanjelické dediny. My sme však pomoc nerozdeľovali podľa toho, či sú katolíci, alebo majú iné vyznanie a pomáhali sme každému, kto našu pomoc potreboval. Takto sme si týchto ľudí získali.

Výčitka pastora, že sa staráte iba o to materiálne, bola nejako odôvodnená?

Touto výčitkou iba zakrýval svoju zbabelosť. Keď prídeme do dedinky, máme vždy katechézu. Samozrejme, okrem toho im pomáhame po materiálnej stránke, lebo bez toho by naše pôsobenie nemalo význam. Načo by sme im hovorili pekné reči, keď by sme boli slepí voči tomu, že práve kvôli nedostatku jedla a liekov zomierajú?




Prečo tam vlastne nepôsobili katolícki misionári?

Na tomto území sú pralesy. Preto bolo roky zabudnuté. Dostali sa tu však evanjelickí pastori, lebo v mestách už nemali šancu, tam boli katolícki misionári. Tak išli do odľahlých končín a majú tam svoje zázemie. Katolícka cirkev a naši misionári sú tam iba 30 rokov.

Akí misionári tam pôsobia?

Pracujú tam Verbisti, Claretiani, Marianisti.

Ako ste navštevovali jednotlivé dedinky

Pri návšteve jednotlivých osád som sa pohyboval väčšinou na člne, pretože iný spôsob prepravy tam nie je možný. Na svojich cestách som musel nosiť gumáky z bezpečnostných dôvodov kvôli jedovatým hadom. Trpia však v tom veľmi nohy, a keď som zas v člne, musím používať sandále, lebo inač by som sa utopil pri prípadnom prevrátení lode.

Čo ste sa prežívali pri únose?

Už veľa krát som sa na misijných cestách stretol s partizánmi a veľakrát mi už hrozila smrť, takže som nebol vyľakaný ako iní dvaja, ktorých zajali so mnou. Aj partizáni sa tomu čudovali a myslím, že to mi pomohlo. Nerozumeli, čo som za človeka, keď ich toľko organizácií, s ktorými som spolupracoval, vyzýva, aby ma prepustili.
Raz v noci, keď sme spali v stanoch, strhla sa veľká búrka, takže padali aj stromy. Ráno, keď som vyšiel zo stanu, všetky stany vojakov boli zavalené popadanými stromami, len náš jediný stál neporušený. Vysoko nad ním visel o-brovský strom, ktorý sa pri páde zaklinil o strom oproti. Vojaci sa na mňa pozerali s údivom a so slovami: “Páter, museli ste sa veľmi silno modliť.” Odvtedy som požíval medzi nimi väčšiu úctu, až kým ma neprepustili na slobodu.

Čo poviete našim čitateľom?

Zmyslom poslania misionára je pomáhať ľudom. Je to ťažké, ale uvedomujem si, že je to dar od Boha, že som tam mohol slúžiť ľuďom za týchto podmienok. Všade, kde budete, kam vás Boh postaví, tam verní jeho láske s odvahou konajte to, čo od vás žiada...a on bude vás a všetko, čo budete robiť, požehnávať... a ... bude stále s vami. Takže, nebojte sa a pustite sa do toho!

Prebraté z www.mladymisionar.sk

S nasadením života

Rozhovor s:

- Pavol Sochuľák SVD -
- Roman Pecháček SVD -

- Občianska vojna v Kolumbii -





Rozhovor s Pavlom Sochuľákom

"V Kolumbii zajali slovenského kňaza a misionára z rehole verbistov Pavla Sochuľáka. Povstalci v nedeľu zastavili autobus smerujúci od hôr k hlavnému mestu Bogota a okrem misionára uniesli aj ďalších ľudí. Za akciou zrejme stojí Národná oslobodzovacia armáda." Táto správa vzbudila v septembri 2001 na Slovensku veľký ohlas. Do povedomia slovenskej verejnosti sa začala dostávať vzdialená Kolumbia, nepoznaná tragédia občianskej vojny a v konečnom dôsledku i práca misionára. Tvrdá, nebezpečná, s nasadením života. Pavol Sochuľák mal vtedy 33 rokov, pochádza z oravskej Novote. Do Kolumbie odcestoval po štúdiách za kňaza v Bratislave a nemeckom St. Augustine.

Kedy v tebe dozrelo rozhodnutie stať sa misionárom?

Rozhodnúť sa pre povolanie je veľmi dlhý proces, chvíľu to trvá, kým sa človek rozhodne, aby vstúpil do rehoľnej spoločnosti a zasvätil svoj život misii. Ťažko by som označil niektorý zážitok za výnimočne oslovujúci, skôr to bolo formovanie života, viaceré stretnutia. Láska k duchovnému vo mne vždy bola. Mne však nestačilo, zostať na Slovensku a pracovať tu ako kňaz. Čosi chýbalo k tomu, aby som bol šťastný, aby som sa našiel v živote. Zahraničné misie boli v čase pred revolúciou veľmi exkluzívne a výnimočné. Veľa sa o nich nehovorilo. Ja som informácie získaval prostredníctvom mojej sesternice, ktorá je tiež misionárkou. Podarilo sa jej emigrovať ešte za komunistov do Talianska. Lenže zbierať informácie a dosiahnuť rozhodnutie sú dve rozličné veci. Človek má predsa určité ciele, plány, stretáva ľudí... Misie, to znamená odísť preč, všetko opustiť, a to nie je také jednoduché.

Uvedomoval si si od začiatku, že to bude rozhodnutie na celý život?

To záleží od toho, ako dlho bude človek žiť...

Zmysel pre humor ti po všetkých tvojich zážitkoch nechýba. Rozhodol si sa pre misie, kedy prišlo rozhodnutie pre Kolumbiu?

Vždy som mal záujem o Latinskú Ameriku - Brazíliu, Argentínu, Ekvádor. Keď som sa rozhodoval, chcel som krajinu, v ktorej sú možnosti pracovať s ľuďmi. Či už je to v meste, v pralese, na rieke, či v horách. Aby som mal možnosť byť s ľuďmi, v bezprostrednom kontakte s pôvodným obyvateľstvom, aby som spoznal iné kultúry. Keď prišiel čas rozhodnutia a mali sme si zvoliť krajiny, na prvé miesto som si napísal Brazíliu. No a druhá, taká "reservé" krajina bola Kolumbia. O Kolumbii som nemal skoro žiadne správy. Táto provincia sa veľmi nerozvíjala, prispeli k tomu i vojenské problémy. Kvôli tomu sa tam nikto nehlásil. Takže keď som si napísal Kolumbiu, automaticky som ju dostal. No vôbec som s tým nerátal. Prvé dva dni boli pre mňa šok, potom som sa s tým postupne zmieril. Nemal som totiž ani veľa času rozmýšľať. Prišla vysviacka, prax, noví ľudia, veľa práce. Čas mi ubehol veľmi rýchlo. Dostal som víza, letenku, sadol som do lietadla a začal nový život.

Pavol Sochulak
P. Pavol Sochuľák SVD v Kolumbii

Pavol Sochulak pri slaveni sv. omse
Pavol Sochuľák pri sláveni sv. omše



P. Pavol Sochulak SVD v Kolumbii sa do svojich farností plavil lodou.
P. Pavol Sochuľák SVD v Kolumbii sa do svojich farností plavil loďou.



Pavol Sochulak

P. Pavol Sochuľák SVD

Ako sa ti podarilo aklimatizovať v cudzom štáte?

V Kolumbii nebol nikto zo Slovenska. To mi veľmi pomohlo, čo sa týka jazyka. Človek je sám, tak je prinútený študovať. Asi po dvoch týždňoch môjho pobytu v Kolumbii sa uskutočňovali medzištátne priateľské futbalové zápasy medzi Slovenskom a Latinskou Amerikou. S Kolumbiou sme hrali tiež. Prvýkrát v živote som videl hrať slovenské národné mužstvo. Prehrali sme jedna nula, vlastným gólom. Počas zápasu som zbadal jednu slovenskú vlajku. Cez prestávku som vyhľadal jej majiteľa, a tak som sa zoznámil s jednou Slovenkou, ktorá žije v Kolumbii. Zoznámila ma tiež so svojím priateľom, ktorý študoval na Slovensku a vie veľmi dobre po slovensky. Odvtedy som už nebol sám.

Prvé týždne si teda strávil štúdiom španielčiny v Bogote. Aké je hlavné mesto Kolumbie?

Bogota bola pre mňa "suchá". To mesto je totiž veľmi kozmopilité. Je centrom všetkých národov - žije v ňom veľmi veľa zmiešancov, vyhnancov, utečencov, vojenských dezertérov. Nemajú žiadnu identitu. Sú chladnejší. Chýbala mi tam latinská mentalita. V Bogote som strávil prvých 6 týždňov. Potom nasledovali vianočné prázdniny. Cez prázdniny ma poslali do Medellinu - najslávnejšieho drogového mesta na svete. V Medelline to bolo úplne iné. Bol som na fare, mal som svojich farníkov. Skupina mladých ľudí ma hneď po príchode vtiahla do svojich kruhov. Začal som s nimi pracovať, dostával som sa do ich pastorácie.

Chodieval som do okrajových štvrtí, do ktorých obyčajný človek ani nevkročí. Nuž bolo to zaujímavé, ani som nevedel poriadne po španielsky, ale ľudia sa tešili, najma deti, boli radi, že sa im ktosi venuje. Aj ja som bol rád, že som spoznával krajinu. Medellin je krásne, slnečné mesto, nazýva sa i mestom večnej jari. Tak i ja som prežíval v Medelline slnečné chvíle môjho pobytu v Kolumbii.

Kedy si začal pracovať v pralese?

Po štúdiu španielčiny, pobytoch v Bogote a Medelline som bol v podstate pripravený na prácu v teréne, čo znamenalo v pralese. Dedinky, osady alebo lazy v pralese boli úplne odlišné než mesto. Prales to sú hady, komáre a partizáni. Keď som bol na cestách po jednotlivých osadách, spával som v lese, roztiahol som si karimatku, natiahol na seba sieť proti komárom a nocľah bol vybavený. V džungli cesta neexistuje, prepravovali sme sa po rieke, čo so sebou prinášalo mnoho nebezpečných zážitkov. No chodiť po lese je ešte nebezpečnejšie z hľadiska nákazy. Vďaka veľmi vysokej vlhkosti sa infekcia rýchlo šíri. Stačí malá ranka a infekcii nič nebráni. Mne takto postihla nohy, musel som sa liečiť, a tiež uši. Markantný rozdiel medzi pralesom a mestom tvorili samotní obyvatelia. V mestách prevažovali bieli, v pralese som sa stretával s černochmi a Indiánmi. Nebolo jednoduché priblížiť sa k týmto úplne rozdielnym kultúram. Náš vzťah bol vlastne založený na postupnom budovaní vzájomnej dôvery.

Aká bola tvoja pracovná náplň?

Hlavnou náplňou misionára je evanjelizácia. Putoval som z dediny do dediny, navštevoval ľudí. Slúžil sväté omše. Bola to pre nich vždy výnimočná slávnostná udalosť. No mojou úlohou bola často, okrem pastorácie, i základná zdravotná starostlivosť, výchova, vzdelávanie. S gramotnosťou je to u ľudí v pralese rôzne. Možnosť naučiť sa čítať a písať majú všetci, no nie všetci ju využívajú. Za vyššie vzdelanie sa už platí a nie je dosiahnuteľné pre hocikoho. Jeden z mojich projektov sa zaoberal práve starostlivosťou o vzdelanie. Z Nemecka mi poskytli peniaze, tie som použil na zaplatenie štúdia nadaným deťom, ktoré mali záujem ďalej študovať. Tento projekt ma veľmi priblížil k obyvateľom. Veď som vlastne pracoval pre ich deti. Ďalším projektom, ktorý sa stretol s veľkým záujmom, bolo premietanie filmov. Kúpil som si premietačku a celá dedina mala kultúrnu zábavu. Pre deti som zohnal filmy o vzniku sveta a takouto nenáročnou formou som uplatňoval i katechézu. Mladí, tí zas chceli pozerať najnovšie filmové trháky. Nebolo vždy jednoduché uspokojiť ich žiadosti. A starší si tiež prišli radi pozrieť nejaké filmy. Vo výchove v pralese je úplne zanedbaná otázka morálky a sexuálnej výchovy. Dievčatá vo veku 12-13 rokov sa stávajú úplne bežne mamičkami. Keď ostane partner pri nich, je to výnimočný prípad. Chlapci sa totiž v tejto otázke necítia zodpovední. Dostať dievča pre nich znamená symbol sily a dominantnosti. Potom jednoducho odídu do pralesa k vojakom. Tie mladé dievčatá - mamičky tým veľmi trpia. Ale takýto stav je v pralese normálny. Neexistuje rodinná morálka. Mojou najdôležitejšou úlohou však zrejme bolo vnášať do dedín pokoj. Misionár v dedine znamenal určité uvoľnenie napätej situácie, keďže tieto osady sú pod neustálym dozorom svojich okupantov.

Necítil si strach?

Misionár má určitú autoritu vyplývajúcu z jeho povolania. Nás a pracovníkov Červeného kríža vojaci rešpektujú, alebo by aspoň mali rešpektovať. Závisí to aj od osobného vzťahu a vybudovania vlastnej autority. Život v pralese plnom partizánov je otázka diplomacie, správne voleného slova, činu. Trvalo mi, kým som sa naučil, ako mám s ozbrojencami jednať. Trvalo, kým som si zvykol na pravidelné prehliadky. Hocikedy, keď ma stretli ozbrojené skupiny, z hociktorej revolučnej organizácie, nasledovala prehliadka - doklady, poverenia, kontrola všetkých papierov. Povstalci ma sprevádzali aj pri mojej pastoračnej činnosti po dedinách. Báli sa, či nie som náhodou špión, alebo či sa nekontaktujem so špiónmi. Prítomnosť ozbrojencov v mojej spoločnosti mi na dôvere veľmi nepridávala. Ľudia sa báli, nemohli za mnou prísť a zdôveriť sa mi, vojaci videli, počuli. Mnohokrát sa stalo, že som objavil čerstvý hrob alebo mŕtvolu mladého človeka. Kto to je? Ten a ten. Čo sa stalo? Zranil sa, zomrel. To bolo všetko, čo som z nich dostal. Báli sa. Vojaci sa ma však naučili rešpektovať. Keď som s nimi vyjednával, vždy boli ochotní rokovať. Raz zistili, že v dedine majú špióna. Na výstrahu ostatných ľudí z dediny potrebovali niekoho usmrtiť. Našli si potencionálneho páchateľa a chceli ho zabiť. Celú noc som s nimi rokoval a presviedčal ich, aby ho nechali na žive. Bolo pre nich nesmierne dôležité pomstiť špionáž a zároveň vystrašiť ostatných ľudí, aby sa o niečo podobné nepokúšali. Nadránom ho však po dlhých diskusiách prepustili. Človek si akoby časom zvykne na neustále napäté prostredie. Keď sa žije v štáte, v ktorom je vojna, inak sa to nedá. Zvykol som si na masakre v dedinách, zvykol som si prebúdzať sa na rozkazy vojakov, ktorí stáli s puškami nad mojím lôžkom Človek v tomto smere postupne akosi otupie.

A čo to tvoje zajatie?

V septembri sa napäté vzťahy medzi vládou a ostatnými vojenskými skupinami ešte vyostrili. Vykopali vojnovú sekeru a začali útočiť na všetko a na každého. Ja som sa prepravoval autobusom, ktorý prepadli. Zobrali troch rukojemníkov, medzi inými aj mňa. Začal som s diplomatickým odporom, ale keď na vás mieria samopalom, tak sa vyjednávať nedá.

Pomáha ti viera v Boha?

Keď som zo zajatia vyviazol živý, mnohí, ktorí ma videli, hovorili, teba ten Boh musí mať rád.

V Kolumbii je vojna už vyše 40 rokov. Prednedávnom sa vojnové podmienky ešte zhoršili. Nie si deprimovaný z toho, že to nemôžeš zmeniť, nemôžeš pomôcť?

Ale ja predsa môžem pomôcť. Čo je úlohou kňaza, misionára? Kubánci v nás vidia nádej, pomoc, možno i určitý druh osvety. Naša práca je postupná transformácia, výchova ľudí. Nejde však o generácie, iba o jednotlivcov. Generácie totiž vychováva vojenské prostredie, ktoré je veľmi silné. 40 rokov vojny je v ľuďoch tak zakorenených, akoby to bola prirodzená súčasť života a vývoja spoločnosti. Veď mnohí by bez vojny už ani nevedeli žiť. Nevedia pracovať. Vojna vytvorila bezprávny, svojím spôsobom anarchistický štát. Ak niečo potrebujú, tak si to ukradnú. Tak isto je to s pestovaním koky. Vláda to môže zakazovať. Lenže mnohým táto droga sprostredkúva výborný zárobok. Oni nemajú vôbec záujem o to, aby sa niečo zmenilo.

Teraz si už 3 mesiace na Slovensku. (článok je z februára 2002) Vrátiš sa?

Neviem. Bezprostredná práca s ľuďmi mi veľmi chýba. Keď som odišiel, cítil som sa ako vytrhnutý zo života. Za obdobie môjho pôsobenia som si už získal dôveru ľudí, rešpekt vojakov. Moje projekty boli úspešné, kto vie, čo je s nimi teraz. Moji predstavení v Kolumbii ma volajú späť. Potrebujú človeka s mojimi skúsenosťami. Ale inak sa človek rozhoduje, keď ide do niečoho neznámeho, ako keď sa má vrátiť na miesto poznané, so všetkými tými zážitkami... Je to krásna a zaujímavá práca... Ale nič tam nie je isté... A mne sa ešte nechce zomrieť...



Rozhovor s Romanom Pecháčkom

Ako vnímaš Kolumbiu?

... Hm (vzdych), Kolumbia... hovorí sa, že nebezpečná krajina, na druhej strane krásna... Ľudia, zdá sa, príjemní, takže, ja mám... pozitívne pocity.

Vybral si si ju ako svoje misijné pôsobisko sám?

Mal som ju ako tip. My si totiž predtým, ako sa definitívne rozhodneme, píšeme tri krajiny, no a ja som mal namierené do Ekvádoru alebo Paraguaja a Kolumbiu, priznám sa, som si dal len tak - na okraj, a práve tú som dostal. Takže, bol som trochu prekvapený, a až potom som tú krajinu začal poznávať. Uznal som, že aj tam treba ísť, zvlášť keď je to krajina, kde sa každý "nehrabe."

Čoho sa najviac obávaš?

Obávam sa situácií, ktoré asi nebudem očakávať. A obávam sa situácií, ktoré budú ohrozovať môj život a moje zdravie...

Ako tvoj postoj k misii v Kolumbii ovplyvnili udalosti okolo únosu Pavla Sochuľáka?

Predtým som sa tešil, že v Kolumbii je aj iný Slovák. Písali sme si, tešil som sa, že tam budeme spolu. Ten únos sa však vyvinul tak, že on sa vrátil na Slovensko a ja tam teraz budem sám, takže som sa trošku zľakol. Naľakala ma však aj situácia, že mne sa to môže stať tiež - nemusí, ale môže. Istý čas som tým bol zaskočený, vyrovnával som sa s tým, ale teraz viem, že treba ísť. Aj on mi vravel, že treba.

Ako na správu o tvojom odchode reagovali tvoji rodičia, pred únosom Pavla Sochuľáka a ako po ňom?

Moji rodičia to nesú veľmi ťažko. Tým pádom aj ja. Vzhľadom na nich, nie až tak na seba. Aj pred tým prichádzali z Kolumbie nejaké negatívne správy, ale teraz je to ešte horšie. Takže, chce to čas, aby sa s tým vyrovnali aj oni.

Slovo na rozlúčku?

Iní prežili, aj ja prežijem... Napokon, mnohí ľudia mi potvrdili, že tam, kde idem, je zaslúžená misia... a o to predsa ide...

Roman Pecháček






























Kolumbijske devy

Kolumbíjske devy

Občianska vojna v Kolumbii

V Kolumbii už 37 rokov zúri občianska vojna, v ktorej proti sebe stoja ľavicoví povstalci, ultrapravicové polovojenské oddiely a armáda. Boje si vyžiadali už 200 000 ľudských obetí, prevažne civilistov. Obeťami únosov sú každoročne stovky osôb. Za posledných desať rokov zahynulo vyše 40 000 ľudí a každý rok si bratovražedná vojna vyžiada tisícky obetí.

Vojsko národného oslobodenia (ELN) a Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) patria k najvýznamnejším povstaleckým skupinám. Obidve sú ľavicové, bojujú proti vládnemu vojsku a paramilitaristom. Ak im ide o spoločný cieľ, dokážu sa spojiť, no vzápätí bojujú medzi sebou. V začiatkoch ich ideológií bolo úsilie potláčať korupciu politikov, v súčasnosti sa akákoľvek ideológia bojov rozplynula. Takmer štyridsaťročná občianska vojna sa stala pre obyvateľov Kolumbie samozrejmosťou. V rámci vojny sa rozlišujú pokojnejšie a búrlivejšie obdobia bojov. Ako provokujúci faktor k intenzívnejšiemu rozdúchaniu nepokojov pôsobil i teroristický útok v New Yorku a vo Washingtone. K výsledkom zintenzívnenia nepokojov patril i únos slovenského misionára. Pôvody konfliktu však možno nájsť už v období spred troch rokov. Vláda v roku 1998 vytvorila bezpečné útočisko pre najväčšiu ľavicovú povstaleckú skupinu FARC. Povstalci z ELN žiadali podobnú bezpečnostnú zónu a chceli, aby im vláda odstúpila demilitarizovanú zónu na severe krajiny. Tak vznikla patová situácia, ktorá bola sprevádzaná vzájomnými prepadmi, útokmi, únosmi a masakrami. Predstavitelia kolumbijskej vlády a ľavicových povstalcov sa po štyroch mesiacoch nepokojov dohodli na obnovení mierových rozhovorov a implementácii prímeria. Riešenie krízového vojnového stavu je však stále v nedohľadne.

Prebraté z www.dimenzie.sk

Na záver ešte výzva na podporu Občianského združenia Misionár:

V marci tohto roku bolo v Bratislave založené Občianske združenie Misionár, ktorého hlavným cieľom je pomáhať v misijnej činnosti nášho rodáka pátra Pavla Sochuľáka SVD. Kontaktnými osobami pre Oravu sú Ing. Gabriela Kocúrová a PhDr. Mária Kondelová. V najbližšej dobe chce združenie pomôcť pri vydaní knihy o živote na misiách, ktorej autorom je páter Pavol. Tvorcovia dokumentárneho filmu majú záujem pokračovať v dokumente o našom misionárovi, ktorý by bol zameraný na jeho život na Slovensku a na jeho študentské roky. Aj na tom sa chce podieľať Občianske združenie Misionár. To je len časť jeho zámerov. Prosíme Vás o finančnú podporu tohto nového združenia, ktoré bude podporovať konkrétneho človeka spomedzi nás v jeho ušľachtilom poslaní.




Autor : Administrátor, citane 6241x
Hodnotenie :    |  Utorok, 26. aprila 2005


Vase hodnotenie :   horsie  lepsie
Prihlasenie
Login:
Heslo:

Hladat
 
v clankoch
v novinkach
v hlavnom menu

Najcitanejsie
Fašiangy aj v materskej škole

Nebezpečenstvo pri zbere húb

Novotská hrudka - výsledky, foto i odborný komentár

Vzácni hostia na Novotských furmanských dňoch

III. ročník Novotských furmanských dní

Info
Nase stranky si prave cita 722 citatelov, z toho je 0 zaregistrovanych

Sponzoring
Domenu www.novot.sk sponzoruje:





Copyright © 2005-2021 Ing. Rastislav Kovalčík. Technická podpora : www.oranet.sk
Powered by DEV web management system



      
DWMS13ACL