Ladislav Hagovský:
„Našou povinnosťou je znášať kríž tak, ako prichádza. Nie je našou vecou určovať si ako, kedy a čo má prísť. Vždy môžu prísť chvíle, keď naše sily končia, treba sa naučiť vysloviť celou dušou a celým srdcom:
„Buď vôľa Tvoja!“
16. októbra 2005 o 10. 30 sa v našom chráme konala spomienka jeho nedožitých 90. narodenín. Slávnostnú svätú omšu slúžil námestovský dekan, náš rodák Blažej Dibdiak, kňazi Pavol Janáč, Karol Lihosit a Marián Dopater. Po svätej omši si veriaci pripomenuli autentickým slovom i obrazom pôsobenie i čnostný život tohto kňaza, ktorý má i po dvadsiatich rokoch miesto v srdciach novotských veriacich. Deň pred výročím narodenia zorganizoval Klub dôchodcov v Novoti návštevu jeho hrobu v Ružomberku.
Spomienka na nedožité 90. narodeniny
Ladislav Hagovský sa narodil 16. októbra 1915 vo Veľkej Lomnici. Jeho otec Jozef Hagovský bol lesníkom vo Veľkej Lomnici. Matka Anna rod. Schleichertová zomrela 4 mesiace a 10 dní po narodení tretieho dieťaťa Ladislava, mala vtedy len 30 rokov. Príčinou smrti boli komplikácie po pôrode, a tak starostlivosť o deti prevzali stará mama Mária Hagovská a otcova sestra Mária Hagovská. Najstaršia sestra Gizela mala vtedy 8 rokov a mladšia od nej Elena len 4 roky. Deti vyrastali v oblasti Slovenského raja v Hrabušiciach, lebo ich teta Mária tam pracovala ako vedúca pošty. Otec zostal pracovať vo Veľkej Lomnici, aby zabezpečil rodinu a neskôr ho preložili do Ružomberka. Tam ho zastihla choroba a zomrel vo veku 49 rokov. Najmladší syn Ladislav mal len 14 rokov a v tom čase už navštevoval Osemročné klasické gymnázium v Levoči a po ňom Kňazský seminár na Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí.
S otcom a sestrami
Kňazskú vysviacku mal 29. 6. 1940 v Spišskej Kapitule a primičnú sv. omšu slúžil v Hrabušiciach. Na prvé miesto kaplána nastúpil do Ústia na Orave. Po roku sa stal kaplánom v Spišskej Belej a roku 1944 tam začal pôsobiť ako farár.
Zo seminárnych čias
Od roku 1946 pôsobil vo Svite a v tom období sa stal členom spoločenstva Rodina, kde bol známy pod krycím menom Dominik. Toto spoločenstvo vzniklo počas Druhej svetovej vojny a združovalo veriacich, rehoľníkov a kňazov. Jeho úlohou bolo oživiť náboženský život na Slovensku. To však nebolo po vôli vládnej moci, ktorá nastúpila roku 1948, a tak bol Ladislav Hagovský v noci 23. októbra 1950 zaistený. Vyšetrovaciu väzbu strávil v Košiciach a roku 1951 bol odsúdený na 18 rokov väzenia. Nasledovali ťažké roky vo väzniciach Ilava, Leopoldov, Mírov a Jáchymov. Vo väzení pracoval na rôznych pracoviskách neraz za veľmi krutých podmienok. O skúsenostiach z väzenia vieme len veľmi málo, lebo o tom takmer vôbec nehovoril. Medzi jeho spoluväzňov - priateľov patrili kňazi: Ladislav Maitner, Ján Hudý, Štefan Šmálik, Otčenášek, neskorší biskup v Hradci Králové a mnohí ďalší.
S biskupom Jánom Vojtaššákom
Po uplynutí polovice trestu jeho sestra Gizela Repaská požiadala prezidentskú kanceláriu o udelenie milosti pre Ladislava Hagovského a odpustenie zvyšku trestu. Nebolo jej vyhovené s odôvodnením, že je nebezpečný pre spoločnosť a nemôže byť prepustený.
9. mája 1960 bola vyhlásená amnestia aj pre politických väzňov. 11. mája 1960 bol z väzenia prepustený aj Ladislav Hagovský. Strávil v ňom 9 rokov, 6 mesiacov a 17 dní.
Z väzenia sa vrátil k svojej sestre Elene, ktorá bývala v podnájme v Spišskom Podhradí.
So sestrou Elenou
Štátna moc mu odmietla dať súhlas ku kňazskej službe a mohol pracovať len vo výrobe. Dostal „umiestnenku“ v SEZ Krompachy a pracoval pri úprave kovov pred galvanizovaním. Bola to veľmi ťažká práca s kyselinou, ktorá mu natrvalo poškodila prsty.
V roku 1962 si spolu so sestrou zaobstarali družstevný byt v Spišskej Novej Vsi a od 20. mája 1965 sa zamestnal v Uránových baniach v Spišskej Novej Vsi a pracoval ako operátor v podzemí.
Roku 1968 mu vrátili súhlas ku kňazskej službe a do júna 1972 pôsobil v Spišskej Sobote. Odtiaľ ho preložili do Žakoviec a v novembri 1973 prišiel do našej farnosti. Prežil s nami viac ako 12 rokov a bolo to jeho najdlhšie kňazské účinkovanie. Zomrel nadránom 2. januára 1986 na zlyhanie srdca. Posledná rozlúčka s ním bola v našom chráme 4. januára 1986 a pochovaný je v Ružomberku na otcovom hrobe.
December 1985, posledná zachovaná fotografia z jeho života
Počas jeho života sme obetavé pôsobenie pána farára Hagovského vnímali ako samozrejmosť a len málokto vedel, že okrem pastoračných povinností pracoval na zostavení katechizmu a venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Ovládal latinský, francúzsky, maďarský, nemecký a čiastočne aj anglický jazyk.
Samizdatový časopis Náboženstvo a súčasnosť 2/1986 venoval pamiatke Ladislava Hagovského článok s názvom Desať spravodlivých, z ktorého vyberáme:
„Jedného z nich už môžeme spomenúť, Laco Hagovský, farár z Novote. Je to posledná dedina na Orave, ďalej sú už len poľské hranice. Pred niekoľkými týždňami sme sa dozvedeli, že zomrel. Kto vedel o tom, že tento starý, výrazný pán s cigaretou, nám preložil do krásnej slovenčiny diela Rahnera, Besnarda a ďalších teológov dneška?“
Príspevkom o živote pána farára Ladislava Hagovského chceme prispieť k tomu, aby sme sa aj po rokoch vrátili k jeho pôsobeniu a uvedomili si jeho veľkosť.
