Pavol Sochuľák sa narodil 26.2.1968 v Novoti. Stredoškolské štúdium absolvoval na SOU OFZ – Istebné a tu ukončil aj nadstavbové štúdium. Dva roky bol na základnej vojenskej prezenčnej službe v Čechách a po návrate rok pracoval vo svojom vyučenom odbore ako zvárač na stavbách v rôznych častiach Slovenska. Roku 1991 vstúpil do Spoločnosti Božieho slova - SVD a absolvoval noviciát vo Vidinej pri Lučenci. Po roku ho rehoľa poslala na štúdium filozofie na Teologický inštitút sv. Alojza v Bratislave. V rokoch 1992 – 1999 študoval teológiu v Nemecku v St. Augustine a bol vysvätený za kňaza. Jeho prvým misijným miestom sa stala Kolumbia, kam odišiel na jeseň 1999 . Po ročnej jazykovej príprave pôsobil v hlavnej misijnej stanici Vigia del Fuerte až do únosu povstaleckou skupinou ELN dňa 24. 9. 2001. Po prepustení strávil takmer rok na Slovensku a v Nemecku a v jeseni 2002 odcestoval späť do Južnej Ameriky. Začínal v Paname a neskôr sa vrátil na svoju prvú misijnú stanicu. Teraz trávi trojmesačnú dovolenku na Slovensku a auguste pôjde späť na svoju misiu.

Prevzaté z Hlasu Novote 03/2005

Milí moji rodáci,

som veľmi rád, že sa prostredníctvom obecných novín môžem Vám všetkým poďakovať za Váš záujem o moju misijnú prácu a tiež za pomoc, ktorú som dostal na stavbu kostola na mojej misii v dedinke Buchado.

Prešli tri roky od mojej poslednej návštevy, keď ma moji predstavení po mojom únose a šťastnom prepustení poslali kvôli mojej bezpečnosti na Slovensko. Celý ten čas ste boli so mnou v kontakte. Nezabudli ste na mňa ani vtedy, keď som začiatkom roka 2002 znovu odišiel do Kolumbijsko- panamskej provincie na jednu z našich farností, na okraj hlavného mesta Panamy. Pracoval som tu s jedným starším kňazom, preto som sa začal venovať práci s mládežou. Snažil som sa založiť mládežnícke skupiny v každej štvrti našej farnosti. Už pri formovaní týchto mladých skupín ma prekvapil silný vplyv siekt a iných náboženských učení, ale aj útoky niektorých týchto siekt voči Katolíckej cirkvi. Panama bola kvôli Panamskému prieplavu skoro celé storočie pod veľkým vplyvom Spojených štátov amerických, čo sa prejavuje aj v mnohotvárnych podobách viery v Boha. Mnohí mladí ľudia, ktorí prichádzali na naše stretnutia, mali už skúsenosti v rôznych sektách a boli v štádiu, keď neboli schopní rozlíšiť Katolícku cirkev od nejakej sekty alebo iného náboženského vyznania. Na farnosti bolo vidieť tento vplyv moderného konzumného sveta, v ktorom má jedinec prístup k všetkým materiálnym veciam a informáciám. V náboženskej oblasti je pre týchto ľudí široká ponuka a mnohí, bez základov pevnej kresťanskej viery, nachádzajú spásu práve v týchto sektách.

Po niekoľkých mesiacoch práce v Paname ma oslovili moji predstavení, či by som mohol nejaký čas pracovať na mojej prvej misii v Kolumbii, kde som pracoval na začiatku. Táto misia sa ocitla opustená a rýchlo potrebovali niekoho, kto by mohol nejaký čas pracovať na tejto misii a znova ju oživiť. Bol som vždy ochotný vrátiť sa na svoje prvé miesto, ktoré som musel bez jediného slova rozlúčky opustiť. Neprešli ani tri týždne a opäť som pristál na hlavnej misijnej stanici vo Vigia del Furte, kde ma čakal môj 65-ročný španielsky spolubrat a veľa ďalších milých farníkov.

Môj kolega misionár už čakal iba na môj príchod, aby hneď na druhý deň mohol odcestovať do Medellinu na lekárske vyšetrenia a krátke zotavenie sa. Pre mňa nebol problém ostať na tomto mieste, ktoré som veľmi dobre poznal. Občianska vojna v tejto oblasti už veľa zničila. Od môjho odchodu vojaci vytlačili po krvavom masakri v kostole Bellavista povstalcov z niektorých osád , ktoré ležia na brehu rieky Atrato, ale bojovalo sa tam niekedy iba niekoľko stoviek metrov od nás. Vojaci sa pomaly a len veľmi ťažko dostávali do bočných riek a horských osád . Tieto osady sa dostali priamo do vojenského konfliktu, a mnohí preto radšej, keď hrozilo stretnutie medzi vojenskými skupinami, opustili dediny a utiekli na bezpečnejšie miesta. Niektorí prišli k nám do dediny, ktorú mali pod kontrolou vojaci, a hľadali záchranu radšej v horách , kde boli partizáni. Začali ma pozývať do rôznych overovacích komisií, ktoré mali za úlohu zistiť, čo sa deje v tejto oblasti a v akom stave sa nachádza civilné obyvateľstvo. Veľmi rýchlo som mal zmapovanú moju misiu aj s novou situáciou. Veľa ľudí bolo prekvapených, keď ma znovu videli medzi sebou po mojom únose, o ktorom som veľmi nerád rozprával, aby som nemal z toho znovu nejaký problém. Povstalecká skupina ELN, ktorá ma uniesla, stiahla svoje jednotky z tejto rieky a začala viac operovať na ceste, ktorá vedie z tejto oblasti do Medellinu. Ja som sa začal stretávať s najsilnejšou povstaleckou skupinou v Kolumbii Las Farc, ktorá stále kontrolovala veľké územie na našej misii. Po nejakom čase som sa odvážil navštevovať osady, ktoré mali pod kontrolou povstalci, a to len v sprievode môjho katechéta. Nevedel som, ako budú reagovať na moje návštevy. Ale mal som veľkú oporu v ľuďoch, ktorí ma poznali a prijali ma s veľkou dôverou, lepšie ako po prvýkrát, keď ma ešte nepoznali. Po niekoľkých dialógoch, aj so samými povstalcami, som získal istotu, že môžem i naďalej „bezpečne“ navštevovať ľudí v týchto osadách.

Po pár mesiacoch sa znovu vrátili do tejto zóny pravičiarski paramilitári a rozpútali tvrdý a neľútostný boj proti povstalcom. Ich prítomnosť skomplikovala život všetkým obyvateľom, ale najmä Indiánom, lebo niekoľkokrát sa bojovalo aj v ich osadách. Boli to veľmi ťažké dni bezmocnosti a neistoty vidiac utrpenie týchto ľudí. Snažil som sa aspoň trochu zmierniť ich bolesť. V tejto situácii som dlhšie ostával v ohrozených osadách a snažil som sa ľudí ochraňovať svojou autoritou kňaza. Prežíval som nekonečne dlhé dni a noci. Niektoré osady sme museli od základu nanovo vybudovať. Boli to ťažké chvíle vyjednávania s ozbrojencami, organizovanie spoločných prác a nakoniec ostal krátky čas na katechézu . Práve pri mojom odchode na dovolenku sa zhoršila situácia v niektorých osadách a ich obyvatelia boli nútení presunúť sa na bezpečnejšie miesto na našu hlavnú misijnú stanicu.

Popri tejto práci som začal v jednej dedine, ktorá už niekoľko rokov nemala kostol , so stavbou malého skromného kostolíka. Pôvodný zničilo zemetrasenie v roku 1992 a celý ten čas sme slávili sväté omše v skromnej chatrči. Práce nepostupovali tak, ako som si to ja naplánoval. Často to bolo aj kvôli obyvateľom, ktorí mali strach sami hľadať materiál na stavbu kostola. Problémom bol štrk, ktorý sme dovážali z bočnej horskej rieky kontrolovanej partizánmi. Preto som musel vždy osobne sprevádzať skoro všetky tieto výpravné cesty.

Týmto sa chcem poďakovať všetkým mojim rodákom z Novote, ktorí mi poskytli finančnú pomoc na stavbu tohto chrámu. Na tejto stavbe treba ešte dokončiť strechu, ale dúfam, že aj tento projekt s pomocou Božou dokončíme, aby mohol slúžiť miestnym ľuďom a na Božiu slávu.

Moji milí Novoťania, chcem sa Vám poďakovať za Vaše pozvania, rozhovory a milé stretnutia s Vami. Veľmi ma prekvapil rozvoj obce, športové a kultúrne aktivity, ktoré sa v Novoti organizujú. Myslím si, že je to veľmi dôležité pre dobro nás všetkých. Je to Boží dar, keď sa človek má možnosť slobodne rozvíjať, využívať svoj talent a robiť tak radosť nielen sebe, ale aj iným. Vždy držím palce našim futbalistom a novotskému futbalu, s ktorým ma spájajú mnohé spomienky na obdobia žiackeho, dorasteneckého a mužského futbalu.

Srdečne Vám všetkým ďakujem za Vaše modlitby, ktoré ma neustále sprevádzajú v mojej neľahkej kňazskej službe Bohu. Uisťujem Vás, že moje modlitby patria aj Vám!

Váš páter Pavol Sochuľák, Spoločnosť Božieho slova SVD
misionár v Kolumbii




Autor : Administrátor, citane 2678x

Hodnotenie :

|  Streda, 29. juna 2005

Vase hodnotenie :   horsie  lepsie