Od 1.júla sme sa stali obyvateľmi rómskeho sídliska na Luníku IX v Košiciach. Je to najväčšie rómske sídlisko v strednej Európe, ktoré bolo postavené na okraji Košíc ako sociálny experiment riešenia rómskej otázky.
Obyvateľmi sa mali stať najmä Rómovia a príslušníci polície a armády. V 90-tych rokoch sa ale časť nerómskeho obyvateľstva zo sídliska začala postupne vysťahovávať. Dnes tu takmer výlučné žijú len rómsky obyvatelia.
Prvých 200 hodín života na Luníku, sme venovali nášmu vybývanému bytu. Odnášali sme zbytočnosti po predchádzajúcich majiteľoch, stierkovali, maľovali, dezinfikovali, opravovali elektrinu. Po vytrvalých dažďoch, nakoľko bývame na najvyššom šiestom poschodí, sme však zistili, že budeme musieť izolovať strechu, lebo nám naše krásne vymaľované izby na šiestich miestach zamokli. V prvotnom návale prác nám veľkodušné pomohli pracovité ruky, z môjho predchádzajúceho pôsobiska - z Michaloviec. Ženy prišli poupratovať, poumývať, dokonca so sebou priniesli aj navarené a napečené. Rýchlo zorganizovali zbierku všetkého potrebného, zabezpečili uteráky, paplóny, obliečky, obrusy, koberce... Len na záclony sme sa zatiaľ ešte nedali nahovoriť, aby sme sa až tak veľmi neodlišovali od našich susedov. Bolo to veľké gesto týchto obetavých žien a Rómovia mali možnosť vidieť, že niekam patríme, že za nami sú ľudia, ktorí nás majú radi a sú nám ochotní nezištne pomôcť. Že nie sme len tak niekde zvesení zo stromu, ale že máme svoje korene a tak tu môžeme vytvárať svedectvo spoločenstva a spoločnej práce. Obdivujú náš nanovo vymaľovaný balkón, kde sme sa výberom farieb priblížili prostrediu, v ktorom sa nachádzame. Keďže salezián musí mať dobrú kondičku, tak nám k nej dopomáha už niekoľko rokov nefungujúci výťah, s čím sa dokonca spája aj bystrenie nášho rozumu. Je veľmi potrebné si zvážiť, čo treba zniesť smerom dole a ešte viac, čo vyniesť hore. Tu platí dvojnásobne, že kto nemá v hlave, má v nohách.
Čo závratné tu robíme? Nič mimoriadne. My medzi týmito ľuďmi jednoducho žijeme a zdieľame s nimi ich život. Stúpame schodmi, obchádzame špinu, nasávame pachy, zabíjame šváby, počúvame cez deň i v noci rómsku muziku, ktorú nám zabezpečujú naši susedia, ktorí bývajú aj o tri poschodia nižšie, oceňujeme chov domácich zvierat v bytoch, pri zotmení sa snažíme robiť pred vstupom do brány dostatočný hluk, aby štvornohé hlodavce pred nami zutekali. Osvojujeme si určité špecifiká prostredia, napr. kedy tečie a kedy netečie voda, kedy je vhodné vetrať a kedy nie. Vieme si oceniť aj výdobytky novodobej techniky, ako sú prepäťové zástrčky, či záložný zdroj. Do našej osobnej výbavy pribudla baterka, nakoľko schodišťové osvetlenie nefunguje a do večerného rituálu okrem umývania zubov pribudlo aj štupľovanie uší. Zima prinesie tiež svoje čaro. I keď v našom byte máme krásne liatinové radiátory, aj napriek tomu už niekoľko rokov nijaké teplo nevydali (určite by sme sa pri nich aspoň raz zahriali, keby sme ich znášali smerom dole a možno by sme si aj niečo zarobili). Niektorí naši susedia boli iniciatívnejší a už to aj zrealizovali. Veď načo by im boli radiátory, ktoré už niekoľko rokov nehrejú.
Všetci tí, čo žijú nedobrovoľne v tomto uzavretom gete - s výnimkou nás, ktorí tu žijeme viac-menej dobrovoľne - charakterizuje nenávisť k tým, čo žijú vonku a naopak. Sú plní nedôvery a cítia sa odstrčení od spoločnosti, ktorá ich obklopuje. Už len naša prítomnosť prináša určitý sociologický význam: nedovolíme, aby sa rómska skupina viac uzatvárala sama do seba, lebo tým začína jej pomalý koniec, izolácia a degenerácia. Ak je táto mestská časť vo fáze rozkladu (často sa o Luníku vyjadrujú odborníci, ako o časovanej bombe), chceme tento stav aspoň spomaliť a postupne úplne zastaviť. Dať týmto ľuďom nádej a nový pohľad na tých, čo žijú vonku (mimo geta). Zároveň chceme napomôcť väčšinovému obyvateľstvu meniť postoje k samotným Rómom.
Každý tunajší Róm sníva o vysťahovaní z Luníka - my sme sa na Luník nasťahovali. Pozdravíme sa, prihovoríme, popočúvame, nakupujeme u rómskeho obchodníka. Veď nie sme tu len my, čo chceme niečo prinášať a dávať - aj my niečo od nich potrebujeme, nakoľko princíp rovnocenného spoločenstva spočíva v cykle prijímať ale zároveň aj dávať. Ak chceme vstúpiť do tohto cyklu, musíme zostúpiť zo svojho piedestálu a nebáť sa byť stratoví. Pozitívne vzťahy, priateľstvá, zmena mentality, ktorú budujeme... sa nedajú štatisticky vyhodnotiť - tieto výsledky sú neviditeľné, sú to jednoduché gestá, ktoré napomáhajú k obojstrannej mentalizačnej zmene. Recipročné a rovnocenné vzťahy považujeme za veľmi dôležité. Chceme sa od nich naučiť vnútornej slobode, voľnosti, komunikatívnosti, „svätému nič nerobeniu“ - my nenapraviteľní „workoholici“. Byť jednoducho s nimi v ich prostredí, v ich podmienkach a prinášať im tu nádej. Práve v tomto ich prostredí sa prejavuje špecifický problém sociálneho vylúčenia, ktorému je vystavené rómske obyvateľstvo.
Pri návšteve sv. otca Jána Pavla II. na Slovensku, rómski lídri žiadali odkliatie rómskeho národa! Nie je tým nepomenovaným odkliatím prejaviť im, že ich Boh a aj my máme radi? Veď stádo potrebuje nielen pastvu, ale aj prítomnosť pastiera.
V rómskom prostredí existujú vedľa seba, bez presne usporiadaného hierarchického poriadku, rôzne a často aj protikladné hodnoty. Rómske spoločenstvo je plné vzájomných rozporov a bojov, v ktorých každý bojuje s každým. Ľudia voči nám sú navonok po väčšinou vľúdny, priateľský, pozdraviť ich zatiaľ musíme vždy prvý my. Prítmie a noc prinášajú určitú anonymitu a zároveň agresivitu aj smerom k nám.
Po predchodcovi sme dotiahli prvé sväté prijímanie, ktoré bolo 6.7. v saleziánskom kostole na Kalvárii, nakoľko mi tu ešte kostol nemáme a v školskej triede sme slávnosť prvého sv. prijímania robiť nechceli. K prvému svätému prijímaniu pristúpilo 15 detí. Za prvé tri mesiace na Luníku máme zatiaľ celkom peknú bilanciu: 21 krstov a 3 pohreby. Spoločenstvo miestnych Rómov (ako aj Rómov na Slovensku) je veľmi mladé a má pred sebou veľkú budúcnosť, pretože sú ochotní prijímať detí ako dar od Boha. Ročný prírastok Rómov na Slovensku sa pohybuje v rozsahu 5 až 5.5 tisíc osôb. A až 50% rómskej populácie je vo veku do 18 rokov.
V roku 1991 sa Rómovia mali možnosť prihlásiť po šesťdesiatich rokoch pri sčítaní ľudu opäť k rómskej národnosti. Pri tomto sčítaní obyvateľstva 76,68 % Rómov málo len základné vzdelanie, 8,7 % učňovskú školu, 0,84 stredoškolské vzdelanie. Spomedzi etník na Slovensku najnižšie percento vysokoškolákov majú práve Rómovia. Na Slovensku je identifikovaných vyše 1 550 osídlení rôzneho typu, v ktorých žijú komunity majoritou vnímané ako rómske, kde sa nachádza cca 5000 chatrčí. Z celkového počtu cca 130 000 obyvateľov žijúcich v rómskych osídleniach je viac ako 50 000 detí do 15 rokov. Slovensko má najvyššie relatívne zastúpenie Rómov a je štvrtou krajinou v Európe s najvyšším absolútnym počtom Rómov.
V dňoch 14.-16.júla sme sa venovali príprave a priebehu rómskej konferencii, ktorú sme zorganizovali v kňazskom seminári v Košiciach. Zúčastnilo sa jej okolo 9O ľudí z celého Slovenska. Prednášajúcimi boli talianski kňazi, ktorí majú polstoročnú osobnú skúsenosť s rómskym etnikom. Konferencie sa zúčastnilo aj 5 saleziánov a 4 sestry saleziánky.
Po skončení konferencie sme sa saleziáni spolu so sestrami stretli pri spoločnom uvažovaní, na ktorom sme si uvedomili viacero vecí:
Badáme čiastočnú zmenu mentality v našich provinciách v ochote akceptovať toto nepopulárne poslanie. Už to, že sa schádzame pri spoločnom hľadaní, je posunom vpred. (Stretli sme sa po druhýkrát, prvý krát len SDB, na druhom stretnutí bola zastúpená širšia sal. rodina).
Často požadované kritérium - svetských i náboženských predstaviteľov – sú kvantitatívne čísla, čo môže pri práci s Rómami pôsobiť deprimujúco. Toto kritérium považujeme za pohanské a nie kresťanské. Musíme sa učiť zrieknuť sa túžby po rýchlom úspechu.
Vidíme veľkú dôležitosť dať zažiť mladým skúsenosť s rómskou komunitou (laikom i zasväteným). Vedie to k vzájomnému poznaniu a otvoreniu sa.
Našou prvoradou úlohou je formovať a nie organizovať. (Organizovať je jednoduchšie).
Dávať dôraz na výber rómskych lídrov a prenášať na nich zodpovednosť. Aby sa správali nie ako samozvaní vodcovia, ale ako užitoční sluhovia v prospech svojho národa.
Počas prázdnin sme zorganizovali aj dva tábory, jeden pre chlapcov a jeden pre dievčatá. Tábory boli v chatovej osade Dubník, kde sme si samy varili, upratovali, organizovali rôzne hry, súťaže, tvorivé dielne, výstup na najvyšší vrch Slanských vrchov - Šimonku, exkurziu do opálových baní. Samozrejme, že deti do bezvedomia skúšali naše hranice a našu trpezlivosť, často naše požiadavky boli okomentované a ohundrané, jedlo ošomrané. Fyzickú námahu nenávidia, hlavne dievčatá. Majú úplne iné návyky, zaužívané iné kritéria. Koncom týždňa sa ich postoje postupne menili a začali sa správať priateľskejšie.
V rámci rómskej komunity, kde detí vyrastajú, vzniká autonómny hodnotový systém, ktorý sa reprodukuje, pretože deti z rizikového prostredia automaticky uvedený model prijímajú a celá situácia sa potom cyklicky opakuje. Preto sa musia zrodiť nové recipročné vzťahy vychádzajúcich zo sŕdc detí a potom cez ne sa dá prísť k ich rodičom, teda k dospelým.
Amadeo Cencini hovorí: „Výchova je cesta k poľudšťovaniu (humanizácie). Nesmie sa teda z nášho úsilia vytratiť idea výchovy, ktorú by nahradil iba „chov“.“ Nestačí nasýtiť, napojiť, ošatiť, či „ustajniť“... Vychovávateľ musí byť náročný, musí požadovať a to sa našim „Rómčatám“ nie vždy páči.
Na sviatok Premenenie Pána sa ma jedno dievča opýtalo: „Ujo, kde bývate?“ Keď som jej ukázal na naše okná a povedal, že na Krčméryho 1, opýtala sa ma: „To sa Vám oplatí?“ Pomyslel som si dobrá otázka. Oplatí sa mi to? Podľa akých kritérií, mier a váh? Ešte nechápu, že to nerobíme kvôli sebe, ale kvôli nim.
Ak pomôžeme aspoň niektorým na ceste k Bohu, tak sa určite oplatí prísť tu bývať a znášať príkoria, poníženie, nepochopenie, osamotenosť, prežívať „zabudnutie od ľudí i od Boha“.
Musíme sa učiť vidieť nie problémy a ťažkosti, ale bohatstvo rómskeho národa. Nechceme im brať ich kultúru s ich hodnotami a nenatláčame im naše materiálne postoje. Chceme pomôcť obohatiť ich kultúru o nové poznanie, aby menili svoj postoj k svojmu i cudziemu majetku, chceme rozšíriť ich poznanie i myslenie o nové dimenzie v ich duchovnom rozmere, aby si osvojovali postoje ktoré sú akceptované aj majoritnou spoločnosťou. Veď každý človek sa mení len zásluhou vzdelávania a získavania nových skúseností.
Potrebujeme zostúpiť zo svojho piedestálu dole, nesmieme im vnucovať naše európske modely. Ak chceme vstúpiť do sveta Rómov, musíme pred dverami nechať svoje predsudky a získať si ich dôveru, ktorú však nesmieme stratiť.
17.8. 2008 nás navštívil náš otec provinciál a jeho vikár. Ich návštevu si veľmi vážime, nakoľko to bolo gesto ich bratského záujmu i psychologickej podpory. Aj keď na druhej strane bolo pre nás zaujímavé sledovať rozpaky našich predstavených, keď sa pohybovali po neznámom teritóriu.
Aj keď si myslíme, že nás Rómovia veľmi nevnímajú a určitým spôsobom len zhovievavo trpia našu prítomnosť, predsa sme malé prekvapenie zažili na 8O-ty deň. Keď nás Rómovia, ktorí pili na medziposchodí, zbadali ísť hore schodmi, snažili sa skryť fľašu s alkoholom a celkom priateľsky sa pozdravili. Predtým sa v takýchto situáciách nedali vyrušovať našou prítomnosťou.
V septembri k nám pribudli sestry saleziánky, ktoré bývajú na neďalekom sídlisku a budú nám hlavne pomáhať so školskou katechézou. Miestnu základnú školu navštevuje 1200 detí a vyučujeme tam cez 30 hodín náboženstva. Pribudla k nám aj misijná dobrovoľníčka Katka, ktorá chce stráviť jeden rok v tejto našej rómskej misii.
Pastorácia Rómov je náročná a namáhavá. Mnohokrát sa javí ako bezvýsledná. Úsilie tých ľudí, ktorí medzi Rómami pracujú, sa pre mnohých zdá často zbytočné. Vnímajú ho ako nezmyselné investovanie ľudských síl, energie, finančných a materiálnych prostriedkov bez adekvátneho efektu. Zo skúsenosti vieme, že jedny nás považujú za bláznov a druhí za odborníkov na rómsku pastoráciu. Pravdou je, že väčšinou sme začali pracovať medzi Rómami ako osamelí bežci - bez akejkoľvek prípravy.
Uvedomujeme si, že služba medzi Rómami je často veľmi náročná: nervy a dokonca aj zdravie sú tvrdo skúšané. Časté konfrontácie s problémami, s beznádejnými situáciami, utrpením, sa stávajú tvrdou skúškou pre našu osobnú vieru a kresťanskú nádej. Niekedy deprimujú až natoľko, že láska, ktorú chceme dávať, sa môže vyčerpať. Nie je to apoštolát jednotlivca, ale skupiny. Jednotlivca to skôr či neskôr znechutí, odradí, pohltí...
Rómsky problém nevyriešia dvaja ľudia, ktorí medzi nimi žijú, ale je potrebné, aby sa zapojili všetci svojimi modlitbami, obetou... A kto môže aj finančne.
P & P z Luníka
